reklama

Beh

Celý deň pršalo. Bolo leto! Človek by očakával teplučko a slnečno, no napriek tomu pršalo. Bol som na prázdninách ďaleko od zhonu veľkomesta. Tešil som sa na behanie za loptou, bicyklovanie a iné vonkajšie aktivity. Namiesto toho som tvrdol vnútri, zababušený pod dekou a unudený na smrť som sledoval presvedčivé zrnenie v televízii. Okolo pol ôsmej večer však pršať prestalo. Množstvo nahromadenej energie ma, aj napriek bolestiam hlavy, prinútilo zdvihnúť svoj zdrevenený zadok, obliecť sa a vybehnúť von. Bolo vlhko, trošku chladno na letný večer, no sviežo. Cesty boli mokré a zamračená obloha predznamenávala ďalší dážď. Mne to však bolo jedno. Obliekol som si šortky, tričko, bundu a staré tenisky. Rozcvičil som sa a vybehol von zo dvora.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Modrá tma
Modrá tma 

Svieži vzduch ma okamžite prebral a ja som bez problémovudržal rýchle tempo. Denného svetla každou chvíľou ubúdalo, v mnohýchoknách bolo vidno zažaté lampy a ja som cítil radosť z toho, že robímniečo pre svoje zdravie a nesedím tam vnútri s rukami plnými čipsov,či niečoho podobného. Ako som tak bežal hore dedinou, užíval som si to úžasnéticho, ktoré občasne vyrušil akýsi službukonajúci strážny pes. Hore kopcom sami podarilo udržať tempo a vďaka tomu som rýchlo opustil dedinu. Keď somdobehol na kopec a prvýkrát uvidel cieľ môjho behu, tabula s názvomobce už bola za mnou. Ako to býva, za cestou hore, zákonite nasleduje cestadolu. V mojom prípade, cesta dolu kopcom. Poháňaný gravitáciou som prebeholpo betónovej ceste, ktorá ako koryto rieky prerušovala okolité prostredie. Ibaletmo som zazrel vinicu na pravej strane cesty. Spoza náprotivného kopcavyletelo auto a tesne pred tým ako sa jeho svetlá namierili na mňa, zišielsom z asfaltky lemovanej orechmi, na poľnú cestu krútiacu sa smerom doľavaod dediny. Ako som nabehol na hrboľatú poľnú cestu zacnelo sa mi za pohodlnoubetónovou hradnou. Už ani psy nebolo počuť. Bol som len ja, mokré tichoa šušťanie mojej vetrovky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V snahe vyhnúť sa úplnému rozmočeniu tenisiek, bežalsom po netrávnatých častiach cesty, teda v koľajniciach, ktoré tamzanechali traktory obrábajúce okolité polia. Naľavo aj napravo boli kopce a na nich lány zmoknutejpšenice. Nebol som ani sto metrov od odbočky a striaslo ma, nie kvôlizime, ktorá sa mi pomaly dostávala pod kožu, ale kvôli záchvevu strachu. Rýchlosom ho však zavrhol a pokračoval ďalej v ceste. Keďže okrem bežaniasom na práci nič nemal začal som sa obzerať. Niekoľko krát som sa pozrel ajdozadu na vinič a na červené mraky, ktoré jasne poukazovalina zapadajúce Slnko. Ako som spomínal, všade naokolo sa dvíhali polia, no napolia po pravej ruke som nevidel. Bránil mi v tom zarastený odvodný kanál,ktorý už dávno nevidel ľudskú starostlivosť. Vysoká tráva, vyliezajúca spomedziškár na betónovom dne odtoku, kríky vysoké snáď dva a pol metra, badokonca košaté stromy svedčili o zanedbanej starostlivosti.Družstevníci sa tu s kosou, či pílkou v ruke neukázali možno odpostavenia kanálu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Priamo pred nosom som videl les. A práve les bol mojimcieľom, presnejšie mostík cez kanál pre traktory, na okraji lesa.

Bežal som stále rovnakým tempom. Bolo to asi dva kilometre oddediny, keď sa mi z ničoho nič zježili všetky chlpy na temene – preľakol som sa. No tentokrát to už nebol zanedbateľný poryv strachu. Teraz mi prenikol do každučkéhonervu v tele čo spôsobilo, že som mal v hlave pocit, akoby mi ožilivšetky zmysli a varovali ma pred niečím skrývajúcim sa niekde predo mnou. Prudkosa mi zakrútila hlava. Potriasol som ňou a zbystril pozornosť. Uvedomilsom si, že podvedome spomaľujem. Lenže ja som od prírody tvrdohlavý ako osola opätovne som nabral rýchlosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu som si uvedomil ako ďaleko som už od dediny,a teda od civilizácie. Nič čo som mal v dohľade, okrem cesty ďalekoza mnou, ktorá tvorila len akúsi hrubšiu čiaru obrastenú maličkými zelenýmihríbikmi – stromami, nenaznačovalo, že by tu na poľnej ceste mohol byť dajakýčlovek. Niekto kto by mi mohol pomôcť. Niekto kto by počul ak by som kričal o pomoc.

O čom to do peklatáraš ty chmuľo? Aký krik, aká pomoc? Veď tu nie je niččoho by som sa mohol báť, alebo čo by mi mohlo ublížiť...

Ako veľmi som sa mýlil...

Cesta, a teda aj kanál, pri konci zatáčajú doľava,a preto som ešte nemal výhľad na mostík, ktorý bol mojim cieľom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som prichádzal k zákrute a pomaly, veľmipomaly, sa mi ukazoval cieľ môjho behu, niečo v mojom vnútri začalo biť napoplach. Nevedel som prečo, no odrazu som nechcel vidieť mostík ponadneudržiavaný kanál... Uvedomil som si,že ma nohy riadne bolia, lapám po dychu a že je vlastne úplná zbytočnosťtrepať sa až k tomu poondiatemu mostíku... Uvedomil som si to. Ale ažpríliš neskoro...

Bolo to akoby vám niekto otrieskal mozog o lebku, akokeby vám chceli oči vyliezť z jamôk, no vy ste ich od hrôzy tlačilinaspäť. Nechcel som sa pozerať, no nedokázal som ani len pohnúť viečkom.

Niekde veľmi ďaleko za sebou som začul kostolné zvonya mal som pocit, že to zvonia mne.

Doteraz bolo šero, ale z ničoho nič bolo jasnejšie nežna poludnie. Toto svetlo však nebolo také príjemne teplé, toto svetlo bynechcel nikto vidieť. Bolo to svetlo, ktoré akoby umocňovalo tmu, akoby sa na mňavšetko naokolo rúcalo, ako keby všetko naokolo ožilo. Z toho svetlavystali obrovské ligotavé tesáky. Oči ma tak boleli, že som nedokázal určiťčoho sú to tesáky. Pozbieral som zvyšky síl, otočil sa, a pustilv šialený beh. Nebol som schopný obzrieť sa, vedel som totiž, že ma Todobieha. Bežal som tak ako nikdy, ale unavené nohy začali zlyhávať. Oťažievali akoby som sazabáral do ťažkého bahna. Nervy besneli, cítil som, že To je čoraz bližšie. Odtoľkej snahy ovládnuť svoje unavené telo mi išlo roztrhnúť hlavu. Potkol som sao vlastné nohy a padol na zem ako vrece zemiakov. Chcel som sapostaviť, ale nešlo pohnúť ani svalom. Doluznačky som ležal na zemia cítil páchnuci, hnilobný dych stvorenia, ktoré ma prenasledovalo. Tenkúsok zeme, na ktorý som dovidel bol stále rozmazanejší a rozmazanejší.Posledné, čo moje vyčerpané oči uvideli a hlava zaregistrovala, bolzáblesk tesákov a strašná bolesť...

Tma, večná, nekonečná tma...

Alebo žeby nie?

Niekde tam... Presne v strede tej tmy... niečo tamje... zväčšuje sa to... Z malého bodu sa stáva jedna tenká niť. Tmaslabne! Už nie je všetko čierne... Tma je modrá, krásne tmavo-modrá...V okolí niečo šuští... Ticho a pravidelne...

Vdýchol som vôňu mokrej trávy a uvedomil si, že ležím doluhlavou na poľnej ceste s ústami plnými blata. Rozkašlal som saa vypľul to svinstvo. Všetko ma bolelo. Pocítil som chlad. Točila sa mihlava. Pomaly som sa postavil na roztrasené nohy. Pred očami sa mi vyjasniloa začal som rozmýšľať kde to vlastne som. Dažďové kvapky mi dopadali nahlavu, moje oči stále žmúrili do tmy plnej tmavomodrých tieňov. Zrazu som sispomenul, že ma niečo naháňalo. Hlavou mi prudko myklo, až ma zabolelov krku a pozrel som za seba. Nebolo tam nič, žiadne tesáky, žiadne oslepujúcesvetlo. Iba voňavý a daždivý letný deň...

Keď som sa nejakým zázrakom, v takmer úplnej tme,vrátil domov, prezliekol sa a zaľahol pod paplón, rozmýšľal somo tom, čo sa vlastne stalo. Môj zážitok mi pripadal absurdnýa nevedel som ho pochopiť. Chcel som zhasnúť lampu na nočnom stolíkua konečne uvoľniť ubolené telo, keď ma upútala šálka s džúsom. Stálatam už od včera. Nedotknutá...

Jano Hargaš

Jano Hargaš

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent, Bratislavčan, Zoznam autorových rubrík:  PríbehyIné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu